Martina Kavuliaková Stríbrnská
Pamätám si to ako dnes. Mala som deväť, možno desať rokov. Sedela som v kuchyni za starým mohutným kancelárskym stolom, ktorý tam bol omylom. V kuchyni skončil len preto, že na ňom Múdra pripravovala ovocie do lekvárov a zaváranín. Zdalo sa jej to náramne praktické. Lekváre na ňom odpočívali prikryté hrubou, pichľavou dekou. Modlili sme sa nad nimi. Ja aj Micka. „Sedem, oseeem, dvanásť, trinásť,“ rátali sme ich stále dookola a modlili sme sa, aby z niektorého z nich začalo kvapkať sladké šťastie. Nebo sa nad nami vždy zmilovalo a zakvapkalo z nich. Múdra nimi potom otáčala, klopkala, až napokon na kraj stola odsunula jednu či dve zaváraniny, ktoré sme museli zjesť. Urýchlene, aby nevyšli nazmar. To bola hostina! Presne za týmto sladkým stolom vznikla moja prvá detská básnička. „No, prečítaj teda!“ povedal tatko. „Láska je ako motýľ prelietavý, zaletí aj do hláv detí. Ale Hanka, veď ty si už veliká! Môžeš si vziať Petríka. Za mužíčka švárneho, dobrého a milého, nech je šťastný tento pár, zvoní bim-bam na pozdrav!“ predniesla som hrdo. „Ale veď to nie je tvoja! To si niekomu ukradla z pier,“ zasmial sa. Bol to ten najčarovnejší kompliment, aký som kedy mohla dostať. Pochopila som. Bola taká dobrá, až neveril, že je moja. Od toho dňa a toho komplimentu som si začala písať svoj život.